Lebo v tých stojkách mám čo robiť dnes.

Mal som jedenásť, nemali sme toľko možností ako terajšie deti, kedy sú výdobytky ako mobily a kadečo, takže nebolo čo robiť.

Tak sme boli v lese a stavali sme bunkre, niektorí chodili na futbal, na hudobnú a ja som mal šťastie,

že u nás bol cyklistický oddiel v Pravenci a pod vedením Františka Gulina som popri bratovi začal jazdiť ako jedenásťročný a vydržalo mi to až doteraz.

Hlavne ja som jazdil ako dorastenec cestnú cyklistiku, cyklokros. Vtedy to bolo normálne, že tí, ktorí jazdili cestu, prechádzali do cyklokrosu.

Mal som úraz na ceste, keď som mal sedemnásť, narazil som v zjazde do pásovej vlečky a vtedy som mal štvorročnú pauzu,

absolvoval som vojenskú základnú službu a po vojne ma stále tento šport lákal, tak som začal jazdiť, vtedy bol totiž boom horskej cyklistiky, prichádzalo to práve v tých 95-tych rokoch.

Keď to teraz pozerám, boli to grotesky. Aj tie zjazdy.

Od tých 23. rokoch jazdím, dá sa povedať, že až po teraz.

Medaila z časovky na ceste, kde zvíťazil vtedy Peter Velits, čo pre mňa znamenalo byť na bedni s ním a s Marošom Kováčom niečo výnimočné.

Povedal by som, že tieto posledné majstrovstvá sveta, ktoré som vyhral boli taká zlatá čerešnička na tom všetkom,

ale boli výsledky ako štrnásty na majstrovstvách sveta v cyklokrose v elitnej kategórii, čo doteraz nikto neprekonal, možno Martin Haring sa priblížil s osemnástym miesto.

To zarezonovalo najviac v cyklokrose, lebo je to výsledok, ktorý v samostatnej ére Slovenska, okrem samozrejme Ondreja Glajzu st., ktorý vyhral amatérske majstrovstvá sveta,

je to najlepší výsledok a tento veteránsky samozrejme má pre mňa veľkú váhu, lebo je to také ukončenie tej mojej kariéry.

Najviac mi to vyhovuje takto, nechodím maratóny na horských bicykloch, býva to v sobotu, kedy my samozrejme pracujeme a na ten maratón človek musí trénovať.

To nie je len, že idem to z nuly, lebo človek je „zgumovaný“ z toho týždňa (v práci)

nevie poriadne fungovať. Ani nie že sa maratónom vyhýbam, ale nechodím tam, lebo tam musí mať človek najazdené.

Pokiaľ to je maratón do 50 km, samozrejme, rád ho absolvujem.

Cross-country si strihneš?

Cross-country áno, je to disciplína rýchla, dynamická – hore, dole – to ma naozaj baví, je to podobné cyklokrosu, takže...

Určite áno. Tá technika je dôležitá, ale ja som sa nepasoval za nejakého extra dobrého technika. Ale na tej technike som vedel vždy získať, ako aj v zjazdoch.

Je to taký paradox, lebo tú techniku nejako netrénujem. Asi mám väčší cit pre ten terén a viem to tak trochu skorigovať.

Ja si myslím, že sa všetky tie disciplíny tak prelínajú navzájom. To vidieť, keď aj van der Poel jazdí horské, cestu, cyklokros, takisto Peťo Sagan.

Ja si myslím, že je to na škodu, keď tí mladí dnes nejazdia ten cyklokros, že veľa z nich skončí v auguste a majú po sezóne. Ostatné mesiace do konca roka nepretekajú.

Ja si stále myslím, že ten cyklokros nikomu neuškodil.

Vzniklo to tým, že sa tí profíci nudili. V Holandsku, Belgicku takisto mali po sezóne v októbri a bolo to pre nich dlhá tá prestávka.

Začali medzi sebou pretekať a vznikli z toho až majstrovstvá sveta.

Určite áno. Minimálne na to predĺženie tej sezóny do toho decembra to nemôže nikomu uškodiť.

Nech si každý robí tú zimu, nech si chodí na túry, nech si predlžuje sezónu tým bicyklovaním na horskom, ale podľa mňa tých 40-50 min.

v mládežníckych kategóriách nemôže uškodiť.

Odskočiť si na vianočné sviatky a zapretekať si.

ak určite sa to vyvíja dobrým smerom a asi potrebným, lebo aj keď prišli najnovšie 29“ kolesá, neviem, asi pred piatimi rokmi.

Pamätám, keď na horskom boli barany na cross-country bicykloch.

Prešiel som naozaj všetkým – trojprevodník so 44z a skončili sme pri jednoprevodníku.

Myslím, že kotúčové brzdy, 29“ – toto je asi taký najväčší zlom toho, tej horskej cyklistiky.

Prišli bezdušové plášte, elastomery nahradili vzduchové vidlice, bolo toho veľa.

Ale pre mňa, čo pociťujem najlepšie, je elektrické radenie, či na ceste alebo na horskom.

Nie, na tomto horskom mám odpruženie blokovateľné elektricky, takže.

a som s tým dlho bojoval, priznám sa. Bol som možno jediný z tej špice, ktorí sme jazdili – Mišo Lami mal už dávno 29“

My sme išli spolu po lúke, keď sme zjazdovali a mne pripadalo, že ja na tom bicykli nestrácam

Na pretekoch boli zákruty, vracačky kadejaké a neviem čo ešte, myslím, že to bolo v Seredi a hovorím si „Pokúpite si autobusy a neviete s tým šoférovať“, tak som si robil srandu.

Ale postupom času nebolo na výber, musel som si aj ja vybrať 29“ a po týždni som si povedal, že by som sa nevrátil k menším kolesám.

To mám večné polemiky aj v obchode, keď predávam, ale bohužiaľ trend je taký, že aj bicykle za 700 € budú s jednoprevodníkom.

Niekedy je to trošku problém, že tí ľudia sa v cyklistike hľadajú.

Určite pre tých, ktorí jazdia hore-dole, rýchlo reagovať na ten terén – ten jednoprevodník je jednoznačne najlepší.

Myslím si, že čo sa týka toho materiálu a vybavenia ani nie. Na všetko sa dá zvyknúť a každý si nájde čo potrebuje. Takisto ja.

Trošku sa to posúva. Aj u toho Treku, ktorý predávame, tak tam tie cross-country modely teraz nahrádzajú druhé a tie sa posúvajú – je väčší „predkop“ tej vidlice, zdvihy sa posúvajú.

Ja som zásadne za 100 mm zdvih, viac nepotrebujem pri 29“ kolese a full-e, je to maximum.

Určite mať doma bicykel so 140 mm zdvihmi, tretí opretý v garáži by som samozrejme dával na vyhratie sa, ale na pretekanie a na bežné jazdenie po zvážnici určite stačí.

Ja si stále pamätám, keď som vyhral zjazd nad Filipom Polcom, bol som pred ním o dve stotiny. Bolo to trošku také komické.

Zatiaľ ma to nechytilo a dúfam, že ma to ani nechytí. Možno by som to chcel len vyskúšať.

Nejazdil som etapáky desaťdňové, ako tí cestári z Dukly.

Určite oni vtedy potrebovali toho oddychu viac ako my cross-country, ktorí sme boli za 2-2,5 hodiny vybavení.

Extrémy bolo 3-3,5 hodiny na Donovaloch, čo sa kedysi jazdilo.

Človek nebol taký... Netrvalo mi dlho dostať sa do tej formy, keďže som do januára pretekal.

Oddýchol som si možno 2 týždne na bežkách, zľahka 2-3 týždne a potom som začal najazdievať objemy v „teple“ a koncom marca,

začiatkom apríla sa už začalo pretekať a nemal som také výpadky, že som čakal, kedy mi tá forma nastúpi.

Určite v ProTour je to nevyhnutná časť toho všetkého.

Jedno do druhého zapadá, či už strava, regenerácia, tréning. Strava je veľmi dôležitá a dôležité je aj to, aby sa človek poznal.

Ja som prešiel kadečím, snažil som sa chudnúť do extrému. Najviac som mal možno 69-70 kg,

keď sa mi podarilo vyhrávať v Čechách, to bol taký môj strop, ktorý som dosiahol tým, že som jedol veľa zeleniny, ryžu, snažil som sa neprejedať, oddeľoval som jedlo kávou.

Boli to možno trošku také extrémy a potom sa to ustálilo na 71-72 kg, čo je pri mojej výške 178 taká normálna cross-country hmotnosť.

Nemôžem byť „vychrtený“. Teraz mám 73-74 kg, takže sa to hýbe – v zime 75 kg. Nerobím z toho žiadnu vedu.

a tie roky, to je tak na knihu, ale to by sme tu museli sedieť veľmi dlho. Určite tých pretekov bolo neúrekom.

Raz som to rátal. Pred nejakými 6 rokmi to bolo asi 1000 štartov.

Poobchádzali sme nejaké etapové preteky, podarilo sa mi vyhrať aj celkovo v Kamerune. Bol som tam 7krát – raz prvý celkovo. Boli to etapy okolo Francúzskej Guyany, medailové umiestnenia.

Hlavne s tou cyklistikou pobehá človek veľa sveta. Môžem poďakovať Martinovi Fraňovi, že ma bral na nejaké tie výjazdy.

Veľa ľudí si z toho robí srandu, ale myslím si, že tie preteky sú veľmi dobre obsadené a cyklistovi, pokiaľ je na to nastavený, tak to nemôže uškodiť, len pomôcť.

Boli sme v Číne, v Guadalu, bolo to ... Aj z toho pohľadu je tá cyklistika krásna, ale samozrejme ťažká.

Tak pracujem v predajni bicyklov v Oslanoch. Náplň mojej práce je predaj bicyklov, nejaký ten servis a bikefitting - špeciálne meranie od Shimano.

Mám syna. Snažím sa aj jeho k tej cyklistike trošku doviesť.

Trošku mám naňho menej času, čo ma mrzí, že dlho teda pracujem a je to také viacmenej vozenie počas víkendu a sem tam mi ide aj so ženou 10 km oproti.

My sme taká stará škola. Tá prestíž.

V prievidzskom okrese sme taká veľká komunita cyklistov, vyrastali tu viacerí takí velikáni tohto okresu ako Janko Stejskal

veľakrát sa stretávame v Prievidzi na spoločných zrazoch a ako partie stále medzi sebou súťažíme.

Niektorí sa vrátili po dlhšej dobe, začali pretekať, takže stále je s kým sa naháňať, tá prestíž tu je a či ideme na skialpy alebo na bicykel, turistiku, tak vždy tá predbiehačka tam je.

Aj to nám pomáha k tomu, aby sme sa stále udržiavali v nejakej tej kondícii.

le ja som pre seba dosiahol, čo som chcel. Lepší už byť nemôžem.

Vyhral som v Masters kategórii čo sa dalo. Mojím cieľom je to obhájiť.

Spravím pre to určite všetko. Je to zase ten september, október, november,

začiatkom decembra bývajú tie majstrovstvá a skúsim obhájiť.

Vlani to bolo ťažké. Vybavenie mám špičkové, už je to len na mne.

No, správny cyklokros. Aha. Počkaj!

To sú tie „skills“. Ja za jazdy nasadať neviem.

Počkaj, teraz sa rozbehnem. Dobré! Dal som to.

A ja že prečo zosadáš a potom som videl tú zákrutu.

Miestna krčma.